27. listopadu 2008 v 11:39 | Lenka
|
"No jasné kludne, mne to nevadí, nemám čo stratiť." Bol som asi dosť naštvaný no bolo to zrejme na seba samého. " Gerard prečo si na všetkých taký odporný? Čo sa ti stalo? Všetko to začalo tým prvým pohárikom keď som ťa donútil ja viem. A moc sa za to na seba hnevám a chcel by som to vrátiť ale nejde to. A nemôžem sa na teba pozerať ako sa ubíjaš. Všetci sme si to všimli. Prosím ťa povedz čo sa ti deje."
"Už si skončil? To sisi nacvičoval? Alebo ste sa na mňa dohodli? Čo vlastne odo mňa chceš počuť? Mám len zlé obdobie, nerieš to, to prejde."
" Ale Gee ono to tvoje obdobie už trvá príliš dlho na to aby to prešlo samo."
"Chceš mi pôct? Tak ma nechaj na pokoji. Aj tak vám nejde o nič inšie len aby som normálne odkoncertoval, neboj už sa budem viac snažiť. Potom aj tak všetci odídete každý svojou cestou s hnevom na mňa. Chcem sa toho ušetriť. Ďakujem." Vyhŕkol som naňho naštvane. Ostal sa na mňa pozerať ak na svätený obrázok a po chvíle ticha povedal:
" Gee prečo to všetko robíš? Prečo všetko to pekné čo bolo kazíš? Čo do pekla sa ti stalo? Chcem to vedieť! A chcem ťa toho zbaviť. Ja ťa chcem naspäť nechápeš to? A aj oni to tak chcú." On mal snáď vlhké oči? Nezdalo sa mi to? Prišlo mi to trochu ľúto ale nemohol som mu to povedať. Som idiot ale nepoviem mu to. Celý čas to bola len hra a ja som si myslel že sa to niekedy snáď zmení na pravdu ale žil som v omyle. Stihlo mi preletieť hlavou a znovu sa do mňa nahrnula zlosť. "A to čo chcem ja vás nezaujíma? Ja to tak nechcem. To čo bolo už nikdy nebude. Daj mi prosím ťa pokoj chcem si v klude dopozerať film. Ďakujem ti za pochopenie." Nalial som si ďalší a zahľadel do telky.
Chíľu tam ešte ostal stáť a pozerať na mňa ako keby premýšľal čo mi povedať. No si som mu vzal dych len sa urazene otočil a povedal:
" Ty nieže nemôžeš byť šťastný, ty nechceš byť. Chceš sa tu povaľovať zabíjať sa svojimi myšlienkami a tým hlúpym alkoholom. Kľudne si tak ži ďalej ak chceš. Ale ja sa na to nemienim pozerať." Sklonil hlavu a pomaly odchádzal keď som stihol zvresknúť: "Fuck. Tak sa nepozeraj." Tresol dvermi a ja som si spokojne pozeral ďalej. Od vtedy sme sa navzájom vyhýbali a prehovorili len to čo museli. Neustále len na mňa zazeral a keď som naňho pozrej akože
"čo sa deje" sa len otočil a robil si ďalej svoju robotu. Začal som sa pretvarovať, že mi je už lepšie, ale nebolo. Aspoň pre dobrý pocit iných som to robil. Pre potreby iných. Pre nich hercom, pre seba tyranom. No už nikdy nie sám sebou. Naučil som sa hádam brániť a schovávať pred zlým svetom? Už sa viac naň nepozerám ako na nekonečnú krásu, ktorá nás obklopuje. Už nevidím tú radosť keď sa ráno prebudím a vidím ako sladko spinká. Už sa naňho nepozerám ako pobehuje okolo a hľadá nejaký čistý uterák. Ignorujem všetku túto skutočnosť. Vidím len jedno veľké
javisko a na ňom tisíce hercov s vlastnými úlohami a textami. A ja len čakám kedy padne opona, diváci odídu a ja už nebudem musieť nikdy hrať tú nekonečnú drámu. Ten čas konečne aj nastal. Končili sa naše koncerty. Chalani zorganizovali oslavnú rozlúčku v akómsi bare. Bolo mi to celkom jedno kde. Začalo sa to celkom dobre. Veľa fľašiek a kopec srandy. Aspoň som to tak bral. Dobre sme sa zabavili. Pre nich som sa premohol. Pri odchode neskoro nad ránom som nevedomky nechal tie kľúče aj kľúčenku ležať na stole. Ako keby som tušil čo sa stane.
Domov sa mi ešte nechcelo. Šiel som do najbližšieho parku kde som to mal celkom rád. Bolo tam ticho a pekne. Sadol som si pod jeden strom pri vodu. Chcel som aby konečne padla opona a už sa nikdy nemusela zdvihnúť. Naposledy som si spomenul na to ako sme spolu s Frankiem vyvádzali zasa ako dvaja debili Keď sme sa nudili na hotely. Robili sme si drinky ale namiesto alkoholu sme tam dávali príchute čo ho si čo sme našli v celom byte a nebolo to moc jedlé. No my sme sa skvelo bavili ako malé deti.
Tak to aj dopadlo. Nasledujúce ráno nám bolo zle a pretekali sme sa kto bude skôr na záchod. Ale bolo to jedno s mojich šťastnejších období. Teraz už nič nie je. Teraz nič neostalo len prázdny byt a tupá bolesť. A práve tohto som sa chcel ušetriť a nakoniec to aj tak dopadlo. Bál som sa a mal s toho veľký strach. Došlo mi, že som sa mal vtedy na to vykašlať a radšej si tie posledné chvíľky a vlastne všetky chvíle užívať. Teraz už na to nie je čas. Pozrel som do jazera predo mnou, vytiahol žiletku pre každé prípady a povedal sám pre seba:
" Čo malo byť povedané bolo, a čo nemalo uzrieť svetlo sveta ani neuvidí." Už som skoro bol v mojom vymyslenom cieli keď ma vyrušil aký si vreskot a následné moje zimomriavky. Pribehol ku mne a zastal nado mnou. Bol to Frank. "Ach bože, on vždy vie kedy ma vyrušiť." pomyslel som si. "Niečo si si zabudol." a vtisol mi tú kľúčenku do ruky. Prepaľoval ma tými jeho očami a ja som vedel že v nich skrýva strach. Kľakol si predo mňa, odhrnul mi vlasy s tváre a odhodil žiletku do vody. Potom sa mi zahľadel do oči :
" Nie, všetko bolo povedané čo malo byť Gee. Predsa si mi sľúbil, že to nikdy neurobíš. Tak prečo teraz? Konečne si dosiahol čo si vždy chcel pokoj a kľud. Tak ja to nechápem..."
" Ty toho nechápeš trochu viac ale teraz je to už jedno. Aj tak by si tomu nepochopil. A ani nemám chuť ti to vysvetľovať. Dík za kľúče a teraz už môžeš ísť ."Naštval sa: "Nie, ja už neodídem kým to nebudem všetko vedieť. Prečo ma od seba odháňaš? Čo som ti urobil? Prečo to stále robíš? Snažil som sa takú dobu no ty si si ma vôbec nevšímal. A teraz ťa tu nájdem a ty to chceš všetko ukončiť. A ja ťa budem do vtedy otravovať kým mi nepovieš. Predsa pred koncom sa musí všetko vyjasniť keď to tak naozaj chceš. Nebudem ti brániť je to tvoj život ale pred tým chcem vedieť čo sa ti stalo. Poďme ku mne všetko mi povieš v teple a potom ťa už nechám tak."
Strašne ma pichlo v srdci : " Skončil si?" Len som mu odvrkol. Pozrel na mňa ešte vydesenejším pohľadom ako, že už je naozaj v koncoch a už sa šiel postaviť keď som ho schmatol za ruku a stiahol nazad. "Prepáč!" Jednoducho som mu povedal a potom už len pritisol svoje pery na tie jeho. Nebránil sa, vošiel svojou rukou do mojich vlasov a prehraboval sa v nich. Začal sa dobíjať jazykom do mojich úst. Ako len vedel že to tak moc zbožňujem keď sa mi niekto hrá s vlasmi? Bolo to iné bolo to naozaj. Ráno som sa prebudil o čosi skôr a pozrel vedľa seba. Ešte sladko spinkal. Všetky tie moje predstavy sa stali skutočnosťou. Videl som ako sa pomaly prebúdza a otvára tie neodolateľné oči. Pozrel na mňa a usmial sa. Zaželal mi krásne ráno a nežne ma pobozkal.
"Frankie? Už dávno si sa stal pre mňa šťastím vždy keď som ťa hoc len videl, Mojím životom vždy keď som ho začal strácať, mojou hudbou vždy keď som ťa potreboval počuť, mojou farbou vždy keď mi chýbala krása, mojím nepriateľom vždy keď som ho potreboval. A teraz si mojim splneným snom. Milujem ťa" Stúlil sa mi do náručia a to mi bolo odpoveďou.
Och božínku :) konečně happy end :D Náádherááá :) Ach :) och... No... Eh... Je vám to asi jasný ne? :D Jako že nic rozumnějšího teď fakt nevybreptám D: