Poslední příběh do konkurzu
Sedel som tam s nimi. Vlastne tam sedelo len moje telo. Moja duša a myseľ bola kdesi na mieste, kde to každý s nás pozná. Na mieste kde je ticho a samota. Najlepšia kombinácia. Čakal som na akúsi spásonosnú myšlienku alebo v nutkanie, ktoré by mi snáď pomohlo a posunulo ďalej. Ďalej z miesta, kde som sa ocitol.
Niekde akoby.... vo vzduchoprázdne. Keď je tam človek len chvíľu, je to fajn. Lebo objavil niečo, čo pre iných bude možno navždy tajomstvom a skrytou túžbou. Ale ak je tam človek dlho, až príliš dlho, začne si na všetky tie strašné pocity a myšlienky, pred ktorými sa snažil ujsť a ktoré ho dohnali až na toto miesto ... Začne si jednoducho zvykať. Sú proste chvíle kedy sedíte v niekoho spoločnosti, počúvate všetky zábavné rozhovory, ktoré vám však v tú chvíľu vôbec neprídu zábavné.
Všetci na vôkol majú pocit, že ste s nimi, teda v ich spoločnosti. Ale len vy naozaj viete, že to tak nie je. Len vy viete, že jedine vaše telo, vaša telesná schránka, vaša fyzická schránka sa zapája do konverzácie, hoci len mlčky, sediac, prítomnosťou. No tá duševná stránka sa už opäť vznáša niekde v tých svojich priestoroch ľudoprázdna a uvažuje o živote alebo o všetkom ostatnom čo ho postretlo, o všetkom čo ho trápi.
A tu sa nachádzajú všetky starosti, záhady, ľudské duše, nevypovedané otázky, tajomstvá, skryté túžby, strach, tajuplná minulosť a ešte záhadnejšia budúcnosť, všetky dohady a myšlienky čo robiť a ako to robiť. Jedine to môže človeka posunúť niekam ďalej. Kým si nevyjasní všetky tieto otázky, záhady a myšlienky bude sa sem stále vracať a hľadať riešenie. Problém nastane, ak si na svoje otázky nedokáže odpovedať. Potom sa stále vraciate a vraciate a uvažujete a trápite sa, a všetko vám to príde úplne zbytočné.
No ak sa vám to podarí všetko si tu vyjasniť, len vtedy, alebo lepšie povedané až vtedy sa môžete so spokojným svedomím usmiať, a vrátiť späť do svojho tela, medzi svojich priateľov a vtedy vám tie všetky zábavne príbehy, historky a rozhovory začnú byť zábavné. Dôležité je však nechať všetky tie myšlienky a odpovede poletovať vo veľkej vzdialenosti. A ešte niečo je dôležité: nezabudnúť súradnice od toho zázračného miesta. Každý má tie svoje a v prípade potreby ich znova vyhľadá.
A garantujem vám, že ten pocit príde skôr ako si to len dokážte predstaviť... A vtedy som sa opäť vrátil do svojho tela s vedomím, že sa tam budem musieť znova vrátiť, lebo moje myšlienky nie sú zďaleka zodpovedané. A tak sedím s nimi. . Vlastne tam sedelo len moje telo. Moja duša a myseľ bola kdesi na mieste, kde to každý s nás pozná. Na mieste kde je ticho a samota. Najlepšia kombinácia. Čakal som na akúsi spásonosnú myšlienku alebo v nutkanie, ktoré by mi snáď pomohlo a posunulo ďalej. Ďalej z miesta, kde som sa ocitol.
Všetci ostatný chalani tam sedeli so mnou. No každý to ignoroval. Boli sme spolu moc dlho alebo až moc dlho? Chodili sme na koncerty. A každý jeden s nás už asi mal toho dosť. Ale veď predsa najlepšia parta pokope by nemala mať. A hlavne nie moja "platonická láska." Aj keď o tom nevedel myslel som si , že keď budeme neustále spolu, že sa snáď niečo stane. Niečo, čo by túto neustále rovnakú situáciu zmenilo, zmenilo k lepšiemu. Nie na opak.
Ale zrejme som sa mýlil. Tak moc a tak neuveriteľne. Ja, sám Gerard Arthur Way som sa zas a znova mýlil. Poslednom čase to bolo stále to isté. Až som si niekedy myslel , že bude môj koniec. Predsa bez správnych rozhodnutí nie je nič správne ani život, ani kariéra. A teraz to vyzeralo dosť beznádejné. Všetko čo som podnikol a urobil bolo zlé.
A díky bohu mal som na to aj pripomienkovača Matta. Nikdy si neodpustil hoci aj banálnu vec. Na začiatku som to moc nebral a v kľude odignoroval, ale po čase to predsa každému začne liezť na mozog, a začne tomu snáď aj veriť. A potom prichádza len koniec a je na nás či to dokážeme obrátiť alebo sa tomu poddáte. Nemal som sa ani s kým o všetkom porozprávať. Jediný adept bol môj mladší brácha lenže ten bol na svadobke.
Tak som bol stratený ako malý chlapec vo veľkom meste. Moc mi chýbal. S chalanmi okolo to nebolo moc možné. Každý je dobrý len na niečo inšie. Bob ten stále len sranduje a nemá konca. Ray ten ma furt komplexy so svojich vlasov a tak bežne podobne. No niekedy to ide len musí mať to správne obdobie.
A čakať nato je ako čakanie na Godota. Matta vynechávam ten už svoju rolu má. A za Frankiem nemôžem predsa ísť a vyrozprávať mu moje divné pocity. A tým sa pred ním viac zhadzovať ako padavka čo nič nedokáže sama. To budem radšej sám tichučko v tmavom rohu svojej duše vzlykať a čakať na ranný lúč záchrany. Koncerty nestáli za nič.
už poslední? xD je to takový zvláštní,ale hezký,líbí se mi to teda jestli sem to správně pochopila xDD