21. listopadu 2008 v 7:18 | Allegra
|
"Gee, viem čo si myslíš. Je mi jasné, že je to ťažké. Ale ver mi, rozumiem ti."
A usmial sa. Ja som mu však chcel vykričať do tváre, že vie veľké h **** o tom ako sa cítim a čo všetko si teraz o ňom myslím! Ako to mohol spraviť? Ako to mohol dovoliť? Nevedel som sa zbaviť týchto otázok. Frank akoby si všetky moje myšlienky prečítal napísané na čele. Smutne na mňa pozrel, potom sa usmial, ale vedel som, že ten úsmev nie je prejavom radosti, neodrážal sa mu totiž v očiach, a naklonil sa ku mne.
Skôr než by som to mohol zastaviť, pobozkal ma. Potom ma ešte silno objal ako to len tými malými ručičkami vedel a odišiel. Stál som tam ako svätý za dedinou. Pobozkal ma ako nikto pred ním. Nikto ma nikdy nepobozkal s toľkou nehou a... láskou. Pre Kristove rany, tento večer je ako aprílové počasia. Na ktorej strane stojím?
Všetky moje pripravené nadávky určené pre neho sa v tom momente vyparili preč a ja som to pochopil. Nikto toho pre mňa nikdy nespravil toľko ako on. Vždy ma chránil, hoci som tu ja ten starší. Bol tu pri mne vždy, keď som ho potreboval. A toto je možno to najlepšie, čo sa mohlo stať, keď som si uvedomil, že ho mám rád.
Áno. Milujem ťa, Frankie! Milujem ťa ako nikoho! Pocítil som nekonečný príval energie a radosti. Ako som mohol byť taký slepý? Vykričal by som to celému svetu, ako strašne mi na ňom záleží. Chcel som ho objať, pobozkať, byť s ním až kým nezomriem. Nikdy ho neopustiť. Rozbehol som sa za ním.
Nevedel som, kde môže byť, mohol už kľudne vyjsť z domu a byť kdekoľvek. Trochu som spanikáril. Pribehol som ku dverám a náhlivo ich otvoril, takže skoro vypadli z pántov. Nikde ani živej duši. Všade len ticho a tma. Nevyšiel som ho hľadať von. Zavrel som dvere a obrátil sa ku kúpeľni. Tenký pásik črtajúci sa popod dverami prezrádzal, že sa tam svieti. Bol som ako prikovaný ku kobercu. Po celom tele mi prebehli zimomriavky. Akoby hlava vedela čo sa deje, ale srdce to nechcelo prijať. Spravil som pár krokov a jemne drgol dlaňou do dverí. Tie sa so škripotom otvorili. Celý som sa triasol. To, čo som za tými dverami uvidel ma prinútilo klesnúť na kolená. Jednoducho som sa nedokázal udržať na vlastných.
Padol som vedľa svojho Frankieho, ktorý tam opretý o stenu, na tom istom mieste, kde som s ním sedel aj ja pred pár minútami, sedel v kaluži krvi. Nemohol som tomu uveriť. V hrdle mi vyschlo a ja som nedokázal v tej chvíli vydať hláska. Frank tam v jednej ruke držal kuchynský nôž, a druhú ruku mal celú krvavú a zo žíl mu vytekala ďalšia a ďalšia krv, ktorú mu do žíl vháňalo jeho vlastné srdce. Nedokázal som sa ovládnuť, slzy sa mi kotúľali po lícach a ja som kričal jeho meno a držal ho v pevnom objatí.
"Frank! Nie, prosím, neopúšťaj ma! Nedovolím ti to, Frankie, hovor so mnou, no tak, FRANK!" zúfalo som vzlykal.
Frank sa na mňa z posledných síl pozrel a prehovoril svojím krásnym hlasom. Vyzeral veľmi pokojne, aj sa tak určite cítil.
"Ah... Gee, som... šťastný... Môžem, môžem... zomrieť v tvojom... v tvojom náručí... neodchádzaj, buď tu... so mnou... posledný krát. Navždy...budem ťa...budem milovať."
V jeho očiach som videl svoj odraz. Neplakal. Naozaj bol šťastný. Pozeral mi do očí akoby videl do mňa a viem, že videl. Slabo sa usmial a zavrel oči.
"FEE! Láska moja, prosím, NIE... Nemôžeš ma tu nechať, neviem ako by som bez teba žil! Ak odídeš, všetko zhasne, už nebude žiadne svetlo, už nebude nič...! Počuješ ma? FRANKIE! Láska..." nedokázal som hovoriť, slzy sa mi liali potokom a ja som tam len tak sedel pri Frankovi a držal ho v náručí.
Zabíjal ma. Akoby prerezal žily aj mne. Zomieral som s ním. Zabíjalo ma, že som nemohol nič robiť, záchranka by prišla neskoro, už aj tak stratil veľa krvi a ja som od neho nechcel odísť ani na sekundu. Cítil som, že teraz s ním musím byť každú stotinu času. Už nikdy som od neho nechcel odísť. Frankie po mojich slovách trochu precitol a vystrašene na mňa pozrel.
"Frankie, naozaj ťa milujem... všetko mi to došlo príliš neskoro. Si všetko čo pre mňa niekedy malo cenu. A ak odídeš, odídem s tebou. Budeme navždy spolu, sľubujem..." vysvetľoval som mu, zatiaľ čo mu moje slzy zmáčali vlasy
"Gee... milujem ťa. Myslel som si, že... odpusť mi." dopovedal a posledný krát vydýchol.
"NIE!!! FRANK! Nesmieš, nie. FRANKIE!!!" pevne som ho stisol a plakal mu zaborený do vlasov.
Chcel som zomrieť. Odísť s ním. Je zbytočné byť tu sám. Je mi jedno čo bude potom. Pôjdem za ním kamkoľvek. Nenechám ho samého. Už nikdy!
Pozrel som sa na neho. Bol taký maličký. Tá krv okolo neho mu vôbec nepristala, bol od nej celý. Naposledy som ho pobozkal na jeho jemné mäkké pery. Boli ešte teplé... Pomaličky som ho celého položil na podlahu. Vyzeral akoby len spal. Len tá mláčka tomu nenasvedčovala. Ľahol som si k nemu a pritisol som sa najviac ako to šlo. Nikdy som si k nemu nepripadal bližší, než teraz. Vybral som mu z ruky nôž a druhou rukou sa jemne dotkol jeho tváre. Zaboril som prsty do jeho vlasov a vdychoval jeho vôňu. Potom som mu dal ešte bozk na líce.
"Navždy spolu Frankie. Nikdy ťa už neopustím. Nikdy, láska."
Nožom som si niekoľkokrát zarezal do zápästia až kým mi nevypadol z ruky. Nič som necítil. Akoby sa to nedialo mne. Moja krv tiekla na podlahu a tam sa miešala s Frankovou. Usmial som sa. Z telky boli znieť dva hlasy - Jack a Sally si sľubovali večnú lásku. Ale počul som ešte jeden hlas. Patril Frankovi. Plakal a kričal. Nemám to robiť, aspoň ja musím žiť. Nie, Frankie, s tebou alebo bez. Neexistuje iná možnosť, odpusť mi.
Zavrel som oči a naposledy zašepkal Frankovo meno. O chvíľu budeme opäť spolu. Necítil som bolesť ani vinu. Bolo to oslobodenie. Konečne voľnosť a jediný spôsob ako byť s Frankiem. Počul som ešte ako nebo začalo plakať. Dážď bubnoval na okná čoraz úpenlivejšie. Nič už nemohlo zastaviť to, čo sa malo stať.
A Geardova krv sa stále miešala s Frankovou. Jedno telo, jedna duša.
Ráno ich oboch našiel Mikey ako ležia tesne pri sebe, slnko presvitalo cez okno priamo na nich dvoch. Lúče ukazovali svetu osudy dvoch ľudí, čo prekonali aj smrť a stali sa jedno.
Potrvá ešte dlho, kým sa z toho Mikey dostane. Dvakrát sa pokúsil o samovraždu, teraz je na psychiatrickom oddelení a stále sa pozerá von oknom. Vždy na spoločnej hodine maľuje len červenou farbičkou. Gerard bol pre neho všetkým. Aj pre neho.
ACh.. Bože... to je tak... Smutný!!!! ... Kruci.. Ty špatný konce nějak frčej co? :´o( Budu plakat... Ach jo..... Ale nádhera, nádherně napsaný.........